Největší kolekce RPG ke stažení

Baldur's Gate 2 - Shadows of Amn | Recenze

Recenzi napsal ZaYaC

Hra a rovnako i táto recenzia je venovaná Danielovi Walkerovi, ktorý započal svoju prácu ako druhý zamestnanec spoločnosti BioWare koncom roku 1995. Opustil naše rady pred koncom milénia, 6. júna 1999. Bol umelcom v práci i v pohľade na život a umenie ktoré vytvoril patrí k najlepším - dal život nehynúcej legende RPG hier nového milénia, sérii Baldur’s Gate.

Venovanie Danielovi z druhej strany hernej príručky som dočítal až po urputnom boji s týmto herným kolosom a s povzdychom manuál zavrel. Už od prvého momentu na mňa druhý diel tejto RPG legendy dýchol niečím, čo hovorilo o jeho výnimočnosti. A po dohraní, sentiment bokom, mám pocit že hoci prvý diel sa zapísal zlatými písmenami do análov tohoto herného žánru, diel druhý tu má postavenú priam platinovú sochu posiatu nápismi. Poďme ale po poriadku.

BioWare a Black Isle Studios oslávili príchod nového milénia spolu s príchodom veľmi očakávaného titulu. Polemiky o datadiskoch predávaných ako samostatná hra odvrátili už dielkom Tales Of The Sword Coast, ktorý patrí medzi elitu v RPG datadiskoch. Druhé pokračovanie Brány Baldurovej však vyvracia tvrdenie o riedenej omáčke dielu prvého už pri inštalácii. Hardwarová akcelerácia grafiky vo mne spočiatku vzbudila nedôveru, avšak obavy sa rozplynuli – žiadne extrémne nároky, hru utiahne i 3D akcelerátor so 16 megabajtami grafickej pamäte a samotná akcelerácia vôbec nenarúša predrenderované prostredie, ba práve naopak – skvele dotvára, zjemňuje, plynule animuje a prispieva k dokonalosti herného prostredia, ktoré navyše okorení skvelými časticovými efektami. Kúzla tak dostávajú nový kabát grafický, samozrejme i na významový sa rozhodne nepozabudlo. Import postavy z prvého dielu je samozrejme možný – z konečnej uloženej pozície, samozrejme i z datadisku Tales Of The Sword Coast. Beštiár sa neuveriteľne rozrástol, celý systém vývoja i tvorby nových postáv je prepracovaný, rozšírený a dovedený k dokonalosti. Špeciálne vlastnosti enormne vysokých úrovní skúseností prekvapia i záverom hry, keď už budete mať pocit, že tu niet čo nového vymyslieť. Poďme ale po poriadku a začnime tam, kde prvý diel skončil...

Na detinsky animovaný úvod a rytiera zhodeného z mestskej veže Sarevokom z úvodu prvého dielu zabudnite. Sarevok je mŕtvy, a vy ako druhé Bhaalovo dieťa sa dostanete do centra záujmu niekoho oveľa, oveľa mocnejšieho. Úvod druhého dielu, (poznačený v tom najlepšom zmysle slova iným geniálnym dielkom od Black Isle, monumentálnym RPG z pomedzia svetov Planescape: Torment) začína v bolesti a okovách v akejsi tmavej kobke, kde sa maže hranica medzi realitou a vidinami. Niekto sa z vás pokúša vypáčiť všetkými metódami Bhaalovu prapodstatu a vy pri prvom ovládnutí vedomia z tejto temnej kobky utekáte. V monštróznom väzení – laboratóriu sa však nachádza i vaša rodná sestra Imoen a niekoľko ďalších postáv z prvého dielu. Útek je dlhý a sprevádzaný od počiatku tvrdými súbojmi s obyvateľmi tohto labyrintu, aby sa prekvapivo skončil a vyústil do nádherne nelineárneho a bočnými úlohami prešpikovaného diela, ktoré začína v prístavnom veľkomeste Amn. Dýchne tu na vás fantaskná južanská exotika jeho architektúry, slnkom zaliatou kolonádou počnúc a útrobami kobiek s prívržencami Kultu Bezokého končiac. Priaznivec klasického fantasy situovaného do pseudostredoveku dostane veľmi ráznu lekciu z originality – nie každá dobrá fantastika sa odohráva v útrobách stredoeurópskych hradov a v okolí kamenného kruhu ala Stonehenge. O tomto bol i druhý Ravenloft a o tom je i nový Baldur. Aby sme sa ale vrátili k deju – veľmi skoro pocítite na chrbte dych kohosi neznámeho a neuveriteľne mocného, proti komu sú krátki i strážcovia mágie mesta Amn, hoci aj s nimi budete mať čo do činenia. Neznámo budete spoznávať len veľmi postupne, aby ste sa v kryptách plných upírov, mohutných magických pevnostiach, na mori i v horách dopracovali k pôvodcovi vašich nočných mor. Jeho meno je Jon Irenicus ale viac nenapoviem, skutočná totožnosť vyplynie na povrch postupne až temer k úplnému záveru. Démonickému finále predchádza niekoľko šikovne nastražených predohier, keď už máte pocit že ste hru zdolali – zdanie však klame !

O rozlohe deja nemá význam hovoriť. Hneď v úvode sa môžete spolčiť so svojou rodnou sestrou (a tiež dieťaťom Bhaala), ale tiež nemusíte – počas hry však o ňu budete neustále zakopávať, je teda dobré mať ju naporúdzi – dopracovala to od zlodejiny na slušnú rozpoltenú zlodejsko magickú profesiu. Rovnako môžete a nemusíte brať niektorých ostatných starých známych. Mne sa osvedčila čisto ženská partia (okrem hlavnej postavy - tú môžete hrať vy osobne – podobne ako v prvom dieli i tu si importujete vlastnú fotku, dokonca som sa pokúsil nahovorenie jej komentárov – znie to smiešne, pokiaľ nie ste školený rozhlasový herec, ale funguje to). A tak som napríklad Khalida nechal ležať tam kde je (už v prvom dieli mi ho zožral podzemný červ a ja som to ďalej neriešil) a zobral Jaheiru. Súkromný hárem doplnila Aerie, čerstvo oslobodená víla s pristrihnutými (skôr amputovanými) krídlami, ktorú vytiahnete z démonického cirkusu hneď v prvej lokalite mesta Amn. Neskôr ešte pribudla Archimagička a exzlodejka šľachtického pôvodu Nalia de Arnise, ktorú striedala trpajzlíčka bojovného charakteru a malého vzrastu, Mazzy Fentan. Klenot partie, ktorý neustále nasieral celú partiu a viedol ustavičné uštipačné reči s ultradobrou Aerie, bola z drápov mestskej inkvizície (doslova z hranice) oslobodivšia Viconia de Vir, temná elfka, ktorá dokáže slušne kúzliť – hlavne tie ohyzdnejšie kúzla (Brána a podobne). Tu však výber a variovanie deja partiou zďaleka nekončí – z chlapských postáv sa ponúka napríklad jednoduchší bojovník Minsc, šialený Jan Jansen, vznešený Valygar Corthala alebo exotický Yoshimo. S každým sa spája rad jeho osobných drám, ktoré sa skôr či neskôr pripletú do cesty, spestria beztak bohatú dejovú rozvetvenosť hry a posunú vaše postavy o krok ďalej – kam, to už tvorcovia hry nechali na vás. Za všetky bočné vetvy spomeniem moment, keď je Jaheira kofrontovaná s vlastným cechom Harpers Guild. Tu sa jeho predstavený pokúša nakloniť osoby cechu smerom k vlastnému diktátu. Ako však hráči prvého dielu a znalci sveta Forgotten Realms vedia, Jaheira patrí k vzácnemu druhu osobnosti, ktorý je označovaný ako True Neutral. To znamená, že ona a jej cech sa snaží udržať vzácnu vyváženosť dobrého a zlého. Ako s neporiadnym vodcom cechu naložíte, je na vás.

Veľmi ťažko uchopiteľným prvkom RPG hier, ktorý tvorí hranice medzi hrou priemernou a dobrou ako aj medzi hrou dobrou a absolútne vynikajúcou, je vyváženosť, ono pomyselné merítko kvality, ktoré je veľmi subjektívne. Druhý Baldur má misky vyvážené. Keď už máte plné zuby mestských konšpirácií, narazíte na problém (príkladom môže byť spomínaná mladá šľachtičná Nalia) ktorý sa odohráva mimo mesto a dej vás vrhne do lineárnej bočnej linky, kde si prídu na svoje ortodoxní hráči, ktorí ctia predovšetkým kamenné hradby, vlhké kobky, množstvo pascí a pestrý beštiár. Vzápätí vás nečakaný dejový zvrat (keď už naozaj cítite potrebu nakopnúť veľkňažnej upírov zadnicu, ale ono to nejde, na to je táto pani trochu prisilná káva) zavedie na more a do pirátskych prístavov. A než sa stačíte pokochať prístavom, už ste v hlbinách magickej pevnosti, ktoré sú prešpikované sochami hovoriacimi v hádankách, rafinovanými nepriateľmi a tajuplnými zvitkami, ktoré jemne kreslia obrysy toho, čo sa tu kedysi dialo. Odtiaľ ste vrhnutí do podzemia, ktoré temná elfka Viconia pozná až príliš dobre, ale aj trpaslíci sa tu cítia tak trochu doma. Po výleze na svetlo pozemské sa nestačíte diviť, keď vás prepadne akási slaboduchá partička a temer vás pobije – aha, oni sa extra silné brnenia temných elfov (ktoré ste na seba narýchlo sebecky navešali a nepozreli sa im poriadne na zub) asi nemajú moc rady so slečným svitom ! V duchu pestrosti sa teda nesie i pestrosť inventára, či už ide o zbrane topiace sa na slnku alebo príšery, ktorých sa nedotkne žiadna magická zbraň, čiže nezostáva nič iné iba zliezť do najlacnejšej prístavnej putyky a nabrať klasické nože a sekery, hlavne nech nie sú ničím okúzlené. Na význam kúziel si treba dať pozor, oproti prvému dielu bol účinok mnohých prepracovaný, plus pribudlo pár nových (pár v slovníku BioWare znamená viac ako stovku, aby sme si rozumeli). Zbraní tu nájdeme tiež slušné množstvo, vrátane „skladačiek“, a to i takých, ktoré môžeme (pekným príkladom je istý nemenovaný cep) postupne vylepšovať nájdenými komponentami. O možnostiach vylepšiť niektoré zbrane u špecializovaných kováčov, z ktorých niektorí nemajú podobu ani zďaleka ľudskú, ani nehovoriac.

Plíživú temnotu mestskej kanalizácie, ukrývajúcej čosi strašné, krásno elfského lesa a lesk chrámov, biednu improvizovanosť chudobných štvrtí a mrazivé ticho mestského cintorína plného krýpt a nečakaných návštevníkov maximalizuje nádherná, do posledného architektonického detailu premyslená grafika. Striedanie dňa a noci má i svoj dejový význam, ale keď vám do toho všetkého ešte naprší a niektorá z postáv má nakúzlený ohnivý meč, ste skrátka tam a cítite plamene proti daždivej oblohe. Kúzlo grafiky nie je v bombastických efektoch, ale je cítiť v každom detaile. Krvavé obradné siene vampírov majú nažltlú architektúru starovekého Egypta, morské kráľovstvo žraločích ľudí pripomína svojimi mostíkmi a kanálmi Benátky, avšak je to len zdanie, stačí sa pozrieť na budovy. Nesporne sa na tomto prepracovanom fantskne podieľali grafici pôvodných stolných hier na báze sveta TSR - Forgotten Realms. Nedá mi nespomenúť, že čo ako bol Tolkien geniálny v tvorbe prvotného fantasy sveta, tu skrátka cítite perá STOVKY synchronizovaných autorov a tak napriek tomu, že sami osebe by možno neboli schopní vytvoriť niečo tak dokonalé a mnohé vo Forgotten Realms je požičané práve z pera pána Tolkiena, výsledkom je celistvá masa nepriestrelná z každej strany, omnoho prepracovanejšia než Tolkienov svet. Presvedčil nás o tom už Planescape: Torment a druhý Baldur’s Gate dáva za týmto tvrdením mohutnú (v tom najlepšom už Planescapom inšpirovanú) bodku.

Systém boja zostal zachovaný, avšak jeho rozmanitosť vďaka spomínanému prepracovaniu a doplneniu magických formúl vzrástla exponenciálne. Vrcholom sú súboje magických bytostí, keď sa pred (alebo za) vašou partiou vlečie kdejaký ohnivý elementál či anjel (Deva), nakúzlený mágom či druidom osemnástej až dvadsiatej úrovne. Takto súboje dostávajú nový háv, naviac vysoké magické bytosti sú mágmi sami osebe, to znamená že vznikajú šialené situácie, keď váš anjelsky spločník kriesi z mŕtvych niektorú z vašich postáv, zatiaľ čo váš ohnivý elementál veselo mydlí (nadopovaný akceleračným kúzlom) plížiaceho sa drowa. Aby sme nezostali u mágie mágov – i bojovníci a priamočiarejšie postavy majú svoje magické formulky, medzi tie extra patria úder smrti (Death Blow) alebo dočasné zrýchlenie bojových schopností na dvojnásobok. Nemusíte sa báť dvojitých povolaní, i tieto dokážu záslužné veci a pokiaľ nechcete zamestnať čistého mága, usilovne trénujte a trebárs Jaheira sa vám odmení netušenými kúzlami (Harper’s Call) už v prvej fáze hry.

Hudba sa taktiež nedá zahanbiť a svojou orchestrálnosťou podfarbuje hernú atmosféru najlepšie ako vie, snáď len tie orchestrálne tuše v súbojoch som radšej vypínal a vychutnával si hlavne pokojné momenty. Zvuková kulisa je ohromujúca a to už i pri základnej zvukovej karte, hlavne kúzla, zrodenie a hlasy éterických bytostí, ktoré budú mocnejší kúzelníci tvoriť, majú svoje nezameniteľné čaro. Animované sekvencie urobili slušný krok od dôb prvého Balduru, čo pocítite už pri úvodnom intre a jeho striedaní kreslených grafík a 3D vizualizácií, taktiež spánok v rôznych lokalitách je spracovaný patrične zaujímavo. Grafika a animácie herného menu doznaly drobných, ale oku lahodiacich zmien.

Jednu z vecí, ktorými sa pýšil už prvý Baldur’s Gate, ale s ktorou som žiaľ nemal tú česť, je multiplayer. Súdim ale, že napriek tomu, že herné servery sú prepchaté online RPG titulmi, obidva diely Baldurovej brány si nachádzajú (podobne ako prvé či druhé Diablo) svojich priaznivcov na internete. Čo sa týka hrania po lokálnej sieti, pre tento svet malých skupín boli stvorené už pôvodné stolné hry na hrdinov od TSR a teším sa, keď si budem mať možnosť hranie oboch Baldurov v multiplayeri vyskúšať. Pravdepodobne ale začnem rovno druhým dielom kvôli prepracovvanosti herného prostredia a zrejme uňho aj ostanem.

10 / 10. Pre mňa pomyselná hranica ablolútne kultových hier, ležiacich percentuálne v úzkom rozmedzí medzi 95 a 99 %, pretože nič nie je dokonalé. Druhému Balduru, ak by som mal byť presný, náleží percent 98, ten bod dolu len za monotónnu hudbu počas súbojov. Všetko ostatné je neodšriepiteľná genialita. Zrejme to tušil počas tvorby oboch dielov i nebohý David Walker, ktorý zasvätil záver svojho krátkeho života tomuto hernému kolosu. Jemu patrí moja hlboká poklona a úcta, ale takisto ostatným tvorcom, ktorí sa na tvorbe herného sveta celej sféry Planescapu podieľali a podieľajú, grafikmi a spisovateľmi od TSR počnúc a prográtormi, 3D architektami a betatestermi druhého dielu Brány Baldurovej končiac.

P.S: Kto má chuť i po dohraní druhého dielu na akýsi prídavok, odporúčam šialený datadisk Throne Of Bhaal, ktorý mám až do doby napísania tejto recenzie len mierne rozohratý a už som sa bortil s démonickými nepriateľmi a tajomnými zvitkami v temnej päťposchodovej veži s akýmsi Pánom Temnôt uväzneným na jej úplnom dne. Dej napriek relatívne lineárnejšiemu postupu nijak nekríva, i keď je pochopiteľne lineárnejší. Je však o dosť temnejší a svojou delirickou obtiažnosťou určený hlavne pre skalných hráčov. Samotný datadisk si zaslúži 9 / 10, berte túto vsuvku ako moju mikrorecenziu naň.


Firefox 2 Přidej RPGhry.cz na Seznam AddThis Social Bookmark Button
© RPGhry.cz, Všechna práva vyhrazena | Kontakt: info@rpghry.cz
Doporučujeme: BezvaData.cz - váš server pro sdílení dat